Pcho – duša tela
Text_Zuna Vesan_2018 / Foto_Noro Knap
Celostný taoistický prístup k človeku vychádza z poznania, že duševné pochody, vedomie, myslenie a emócie sú prepojené s fyziologickými činnosťami orgánov. Orgán je okrem jeho fyziologických funkcií aj akýmsi nosičom, ktorý naše psychické predurčenie uchováva. Je určitým zhmotnením našej psycho-spirituálnej esencie. Podľa čínskej medicíny každý z aspektov našej psyché sídli v nejakom orgáne, čím ho ovplyvňuje, a naopak, stav toho-ktorého orgánu ovplyvňuje naše psychické pochody a emócie. Pľúca uchovávajú aspekt duše Pcho, čo by sme mohli preložiť ako „senzitívna duša“ alebo „duša tela“.
Vzťah duše k telu
Pcho (v pinyine Po) je jediným aspektom duše so zásadným vzťahom k telu. Preto sa nazýva „duša tela“. Pcho má na starosti vnímanie fyzických pocitov, teda schopnosť pociťovať prostredníctvom tela a zabezpečuje telu akýsi organizačný princíp. Zároveň je úlohou Pcho vyzývať našu dušu, aby v tele prebývala a cítila sa v ňom ako doma. Nedovoľuje jej nadmieru cestovať éterickým svetom, a tým jej zabezpečuje to, aby bola v tomto tele na Zemi a využila pre svoje poslanie všetko, čo jej telo – hmota ponúka.
Pcho nás spája s našou fyzickou zložkou cez automatické návyky nášho tela. Má na starosti naše inštinkty starajúce sa o naše prežitie, prvotné fyziologické procesy, ako dýchanie, pohyb rúk, kontrola trávenia, sací reflex, plač, neskôr lozenie a pod. Vďaka Pcho sa dieťa dokáže „orientovať“ na tele matky a tak si nájsť prsník s mliekom. Pcho spája dušu s telom hlavne cez pociťovanie tela a pomáha nám vo fyzických pocitoch sa orientovať. Prináša nám schopnosť cítiť bolesť, telesné blaho, šteklenie, svrbenie, delikátne vnemy z dotyku cez pokožku a cez príjemné pocity dotykov buduje telu pocit bezpečia, hranice. Je to aj naša animálna časť – inštinkty a sexualita.
Ukladanie na disk
Pcho je ako disk, úschovňa, do ktorej sa od nášho narodenia ukladajú všetky telesné informácie, všetky kinetické skúsenosti, ktorými telo v živote prechádza. Zabezpečuje využívanie pamäte tela na vnímanie a používanie všetkého, čo sa telo od narodenia naučilo. Okrem spomenutých inštinktívnych návykov, uchováva aj návyky získané počas života – napríklad lyžovanie, plávanie, tancovanie…, prosto čokoľvek, čo sa naše telo učí. Duša Pcho tieto automatizmy kóduje, ukladá na „disk“ a zároveň riadi. Je to fyzická pamäť tela konkrétneho jedinca, do ktorej sa ukladajú skúsenosti získané počas tohto života. Všetky tieto informácie sú cez Pcho uchovávané v pľúcach a čchi pľúc tie skúsenosti uvoľňuje na používanie na základe našich potrieb. Ak sa chceme v živote naučiť nejaký úkon, napríklad plávať, najprv musíme vnímať a pochopiť to, čo sa telo bude musieť pritom naučiť urobiť, aj keď to zatiaľ urobiť nevieme. Potom nasleduje skúšanie a neustále opakovanie telom, pokým sa to nenaučíme a nevryje sa nám to do fyzickej pamäte – na „disk“ Pcho. A tak, ak sme sa naučili plávať ako deti a potom určité dlhšie obdobie neplávame, stačí nám vojsť do vody a Pcho naštartuje návyk tela a plávať automaticky opäť budeme vedieť. Táto informácia sa vyplaví na povrch našich potrieb, pretože bola dušou Pcho zakódovaná do tela a v tejto situácii spustená k používaniu.
Pcho uchováva skúsenosti, ktoré vznikli na základe neustáleho opakovania, a ktoré už nevymiznú. To sa zákonite môže preniesť do úrovne rutiny a následnej nechuti k inovácii a zmene. To je negatívna stránka Pcho. Znamená to, že určité zakorenené nesprávne návyky z detstva, napríklad nevhodné držanie tela, nesprávny spôsob chôdze, nesprávna technika lyžovania a pod., sú preto veľmi ťažko premieňané na správne návyky. Niežeby to nešlo, ale vyžaduje si to dlhodobejšie a intenzívne preprogramovanie pamäte tela, a ak je Pcho slabé, ide to ešte ťažšie.
Duša v kostiach
Taoisti veria, že tieto naše pozemské fyzické skúsenosti ukladá Pcho cez energiu pľúc až do kostí. Pcho má teda okrem pľúc spojenie aj s našimi kosťami. Tzv. „éterická duša“ Chun (v pinyine Hun), ktorú budeme viac spomínať v súvislosti s pečeňou, sa po smrti vracia naspäť do zdroja, do Neba. „Duša tela“ Pcho putuje spolu s kosťami človeka po smrti do Zeme. Ostáva na Zemi v pochovaných kostiach, ktoré nepodliehajú rozpadu. To vysvetľuje aj fakt, prečo sa reinkarnovaná duša musí v novom tele po narodení učiť všetky fyzické úkony odznova. Tie skúsenosti totiž nechala na Zemi. Zároveň však treba zdôrazniť, že prostredníctvom Pcho ostáva po smrti časť našej duše na Zemi. Akoby cez spojenie s týmto konkrétnym telom ostala z tejto inkarnácie po nás na Zemi akási stopa. Je preto úplne logické, prečo sa v starej čínskej kultúre kládol tak obrovský dôraz na starostlivosť o kosti zomretých. Príbuzní zomrelého zvykli niekoľko rokov po smrti svedomito kosti očistiť a úhľadne zabaliť.
Medzi „éterickou dušou“ Chun a „dušou tela“ Pcho je silný vzťah. Zatiaľ, čo Chun túži neustále niečo objavovať, chce cestovať, pohybovať sa, zažívať nové skúsenosti, často až mimo tela; Pcho,je viac pokojná, udomácnená v tele, zvažuje, kam sa pohne, a sleduje, kam sa Chun vypravuje. V prípade potreby a pokiaľ má na to dostatok sily, stiahne ju naspäť do tela, aby udržala našu dušu ako celok v tele. Chun a Pcho si sú partnermi, každý z nich na opačnom konci. Z hľadiska jin-jangu je Chun aktívnejšia, je teda jangovej povahy, zatiaľ čo Pcho je pasívnejšia, jinovej povahy. Preto je nazývaná aj „mesačné Pcho“. Chun je o pohybe psychiky, Pcho je o pohybe tela. Chun sa pohybuje vo svete obrazov, Pcho vo svete formy. Pcho sa prepája s matériou nášho tela krátko po počatí.
Koža
Pcho je cez pľúca a okruh fázy KOV, kam pľúca prináležia, napojená aj na kožu. Pcho teda cez kožu určuje naše fyzické hranice, pomáha nám cítiť sa vo svojej koži, byť si vedomý svojho priestoru. Prostredníctvom kože je zodpovedná za to, či máme radi dotyk alebo nie. Pcho za pomoci energie KOVU zhodnotí a rozhodne koho k sebe pustíme a koho nie. Je zodpovedná za celkové vnemy cez pokožku a za schopnosť dotyku, ktorý sa deje cez pokožku. Je vyživovaná „dušou tela“ Pcho matky cez dojčenie, túlenie, hladkanie a pod., prosto komunikácie telom matky s dieťaťom. Dôležitosť nežného no zároveň pevného a istého dotýkania sa dieťatka je preto obrovská. Nielenže vytvára väzbu medzi matkou a ním, ale fyzicky vyživuje Pcho dieťaťa a tým aj jeho pľúca. Pcho je ako prvá „oslovovaná“ pri masážach, či iných dotykových technikách. Pri akupunktúre je aktivovaná veľmi silno, nakoľko ihličkou dochádza až k prieniku cez pokožku.
So schopnosťou Pcho rozhodnúť o tom, koho k sebe pustíme a koho nie, súvisí aj naša sexualita. Súvislosť s energiou KOVU je tu tiež jasná. Sex je okrem tela aj záležitosťou odovzdanosti, teda aj určitej krehkosti, ktorá je pre čchi fázy KOV typická. Preto je sex taká krehká záležitosť aj na psychickej úrovni. Cez Pcho sa telom dostáva k duši a naopak. Pcho teda určuje hranice na fyzickej aj psychickej úrovni.
Dýchanie
Tým, že je „duša tela“ Pcho skladovaná v pľúcach, má tesné spojenie aj s dýchaním. Dýchanie by sa vlastne dalo charakterizovať ako pulzácia duše Pcho. Nie je náhodou, že mnohé meditačné techniky, ktoré nám ponúkajú introspektívu a ponorenie sa do seba, sú spojené s dýchaním. Meditácia vytvára prepojenie medzi dýchaním a Pcho. Meditujúci svojou pozornosťou na dych utišuje a chlácholí aspekt „dušu tela“ Pcho. Myseľ sa vtedy stane pokojnejšou a Chun, „éterická duša“ sa ľahšie dostane do spojenia s univerzálnym vedomím.
Rovnováha duše tela
Zdravá prítomnosť Pcho sa v nás prejavuje pocitmi celistvosti, integrity, všetko je na svojom mieste, máme pocity správnosti, poctivosti, pocity zodpovednosti samých za seba. Pri nerovnováhe kvality Pcho prichádza uzavretie sa do seba, úzkosť, smútok, pocity viny a hanby, nadmerné hrubé hranice okolo seba, alebo aj naopak – neschopnosť vybudovať si svoje hranice, a tak dovoliť druhým príliš do nás mentálne či fyzicky zasahovať. Hranice, ktoré vybuduje Pcho, by mali byť čiastočne otvorené a čiastočne uzavreté. Ak je KOV moc plný, človek sa uzatvára a nekomunikuje s ostatnými. Ak je slabý, prienik dnu je veľmi jednoduchý a človek tým zraniteľný.
Smútok, spomínaný v súvislosti s fázou KOV, jeseňou a pľúcami v minulom čísle, dušu Pcho tiež ovplyvňuje. Taoisti dokonca neodporúčajú počínať dieťa v stave smútku, pretože to môže Pcho nového človeka poškodiť. Zároveň považujú za dôležité po narodení človeka pomáhať dieťaťu identifikovať sa s hranicami svojho „obalu“ prostredníctvom pritúlenia si dieťaťa do svojho objatia alebo zabalenia do pevnej perinky. Ide o to, aby sa Pcho tohto nového človiečika identifikovalo s hranicami fyzického tela, a aby vedomie s tým dokázalo čo najrýchlejšie a zdravo pracovať.
Uverenené v časopise Vitalita_november 2018