Strach a jeho hrubá vibrácia
Text_Zuna Vesan_2018
Keď sa úprimne zamyslíme nad našimi životmi, zistíme, že takmer permanentne žijeme v strachu. Určitá dávka opatrnosti je potrebná, no my žijeme v strachu, ktorému nás učia už od začiatku nášho života. „Nerob to, ublížiš si!“ „Neskúšaj tam liezť, lebo spadneš a zlomíš si ruku!“ „Neodvrávaj, lebo dostaneš päťku a pani učiteľka ťa nebude mať rada!“ „Uč sa, lebo ťa nezoberú na školu!“…
Už v trinástich rokoch nás nabádajú k tomu, aby sme uvažovali o svojom budúcom zamestnaní a pomaly sa profilovali, lebo inak nebudeme na život pripravení a nenájdeme si prácu. Takto naučene sa v dospelosti bojíme, či si tú prácu nájdeme a ak ju máme, bojíme sa, či o ňu neprídeme. S tým súvisí strach z toho, či uživíme rodinu a budeme mať dosť peňazí na to všetko, čo potrebujeme (i nepotrebujeme). Bojíme sa, že niekým možno nebudeme akceptovaní, že nás možno opustí partner, že nám v električke ukradnú peňaženku, spred domu auto, či z postele vlastnú ženu…
Žena sa najprv bojí, či bude schopná otehotnieť. Keď otehotnie, bojí sa, či dieťa vynosí, prípadne, či ho porodí zdravé. Samozrejme sa bojí pôrodu, pretože medzi ľahko ovládateľnými sa ľahko šíri predstava, že pôrod je čosi strašné, čoho sa treba báť. Keď už dieťa porodí a na chvíľu zažije pocit šťastia a aj dôvery vo vlastné schopnosti, začne sa báť, či bude mať dosť mlieka, aby rástlo, bolo zdravé; aby bolo poslušné v škole; aby ho zobrali na vysokú; aby si našlo prácu a uživilo rodinu…
Až to dospelo do stavu, že dobrovoľne dovoľujeme médiám, aby nás v našich vlastných príbytkoch, kde by sme mali relaxovať, strašili informáciách o tom, kto, koho, akým spôsobom a akým rozsahom zabil, či kto, čo, komu ukradol… Zaoberáme sa tým, čo strašné sa stalo na opačnom konci planéty, aby sme ten strach preniesli priamo do seba a dovolili mu tam zožierať nás. Hotový psychiatrický ústav! A tomuto hovoríme život. V duši máme vojnové pole, a to žijeme v mierovej krajine.
Strach
Strach je v našom živote na mieste. Jeho určitá dávka nám môže zabrániť konať životu nebezpečné činnosti. Trocha strachu nám dodáva potrebný adrenalín, vďaka ktorému sme schopní vysporiadať sa s nejakou situáciou, či výzvou. Ak sme v nejakom nebezpečí, strach nám týmto mechanizmom pomôže zobrať nohy na plecia a tým si zachrániť život. Určitá dávka strachu, napríklad zo skúšky, nám môže pomôcť vziať všetky sily do hrste, poriadne sa na skúšku pripraviť a urobiť ju. Produktívna dávka strachu, ktorú nazývame opatrnosť, nám napríklad pri jazde autom po diaľnici, alebo v situácii, keď nás na horskom výlete zastihne búrka, pomôže nevrhať sa do nebezpečných situácií, a tým si zachovať zdravie a často aj život.
Ak je však strachu veľa a trvá dlho, paralyzuje. Nadmerný strach nám dokáže stiahnuť hrdlo tak, že na dôležitom pohovore nevyriekneme ani jednu súvislú vetu; nadmerný strach z pôrodu spôsobí, že sa žena neuvoľní a toto zovretie zapríčiní neschopnosť otvoriť pôrodné cesty, čím sa pôrod skomplikuje. Pri milovaní strach zo zlyhania mužom bežne spôsobuje problémy s erekciou, o ktorú im vtedy najviac ide. Strach dokonca dokáže privolať do života tie situácie, ktorých sa najviac bojíme.
Podvedomé obavy
Toto je strach, ktorý sme schopní bezprostredne cítiť. Cítime, ako nás obmedzuje v danom momente. Nechcem globalizovať, no mnohí žijeme v strachu, o ktorom ani nevieme. Sú to hlboké existenciálne obavy, hlboko zakorenený vnútorný strach vštepovaný do nás už v detstve. Je tam a žerie nás. Vzorce obáv sa objavujú v každom veku, bohužiaľ aj u mladých ľudí, ktorí už žijú v akejsi inej realite, kde by už mohlo byť viac slobody a mentálnej sviežosti. To je však len obraz následkov psychologických trhlín ich rodičov.
K ďalšiemu typu strachov patrí aj strach, či neochorieme nejakou závažnou chorobou, strach o vlastné zdravie, ktorý je nám vehementne vštepovaný do podvedomia farmaceutickými firmami. Lež toto obavami a strachom zamorené nadstavenie nášho vnútra nás od zdravia veľmi odďaľuje. Jedným z najhlbšie vrytých druhov strachu je strach zo smrti. Ten je odrazom toho, že nás v živote pramálo kto učí o tom, čo život v skutočnosti je. V duchovnom nadstavení spoločnosti, v ktorej žijeme, sa nedozvedáme takmer nič o skutočnej podstate ľudského života, o jeho vývoji a prúdení.
Strach je spomedzi všetkých našich emócií najhrubšia, najhutnejšia a najpomalšia vibrácia. Je veľmi vzdialená od prirodzeného jasu nášho ducha a logicky ho oslabuje. Vzďaľuje nás od poslania našej duše žiť tento konkrétny život naplno.
Strach paralyzuje obličky
Strach sa podľa čínskej medicíny zhromažďuje v obličkách a ich partnerskom orgáne – močovom mechúre. Obličky majú pre náš život fundamentálnu dôležitosť. Čínska medicína sa na ne nepozerá iba ako na filtračné stanice, ktoré filtrujú našu krv od odpadných látok, a vylučujú ho cez močový mechúr z tela von. Na obličky sa pozerá s obrovskou vážnosťou, pretože majú na starosti náš „korienok“. Uchovávajú silu, ktorú sme dostali od rodičov; sú ako vzácna pokladnica, v ktorej sú schované najvycibrenejšie poklady. Kvalita čchi obličiek určuje množstvo našej životnej energie, našu výkonnosť, talent, inteligenciu, predispozície k chorobám i schopnosť sa s nimi popasovať. Zákonite tak určuje aj dĺžku a kvalitu nášho života, radosť z neho, dôveru v neho a chuť ho žiť. Chronický strach vytvára v obličkách stres a tým oslabuje ich funkciu. Zhoršuje ich filtračnú schopnosť odoberať z krvi odpadové látky, meniť ho na moč a z tela ho vylučovať. Medzi ďalšie problémy, ktoré súvisia s oslabenými obličkami, patria logicky aj problémy s močením, infekcie močového mechúra, či oslabenie nadobličiek. Obličky majú vplyv aj na sexualitu a schopnosť reprodukcie, takže strach môže zapríčiňovať oslabenie sexuálnej energie, či až neplodnosť. Čchi obličiek má dopad aj na stav našich kostí, zubov a vlasov, kostnej drene, teda v konečnom dôsledku aj na krv, takže starosti s týmito štruktúrami tela môžu byť tiež strachom ovplyvnené. Sem určite zaradíme problémy s kĺbmi, chrupavkami, artrózu či osteoporózu. Obličky však svojim vplyvom na náš spomínaný korienok, zásobujú touto vzácnou čchi všetky orgány a ich funkcie. Takže v konečnom dôsledku veľký a hlboký strach oslabuje všetky vnútorné orgány, čí nám vlastne aj znehodnocuje a skracuje život. Je preto aj logické prečo tak veľká časť populácie trpí na problémy spojenými s obličkami.
Paradox
Strach o to, aby sme boli úspešní, nám paradoxne bráni strachovať sa o seba samých, o svoje rezervy. Ako tomu rozumieť? Keď sa z potreby podmienenej vnútorným strachom snažíme niekam sa zaradiť, byť v práci šéfom akceptovaný, keď sa snažíme byť úspešný, známy, či dokonca až populárny, máme tendenciu pracovať viac, než náš organizmus dokáže. Prepíname sily, prekračujeme hranice. Zo strachu straty energie na všetky svoje činnosti si tú energiu ešte viac vyčerpávame. Umelo sa dopujeme kofeínom, tabakom či povzbudzujúcimi prostriedkami a tak v nás vzniká mylný dojem, že môžeme ísť ďalej, prípadne aj rýchlejšie. Tento euforický klam má za následok čerpanie z našich vzácnych rezerv v našej pokladnici (obličkách) a môže úplne zastrieť reálne potreby a možnosti tela. To obvykle vedie k úplnému vyčerpaniu organizmu, tzv. vyhoreniu. Pocit vyčerpania prichádza v mladšom veku neskôr, pretože mladý organizmus má dostatok vnútorných rezerv. Háčik je však v tom, že po takomto vyčerpaní svojich síl v mladosti organizmus v staršom veku zaregistruje vyčerpanie už pri malej námahe.
Energia strachu vedie nadol
Každá z emócií vedie našu čchi nejakým smerom. Čchi hnevu napríklad vystupuje nahor, čo môžeme sledovať vtedy, keď sa nám výbuch zlosti „rozleje“ ako červeň do tváre, či zaútočí na srdce, čoho výsledkom môže byť infarkt. Čchi smútku sa zase sťahuje dovnútra, výsledkom čoho môžu byť ťažkosti s nadýchnutím, no také zovretie môže vyústiť až do depresie. Strach spúšťa čchi nadol. Táto energia môže spôsobiť napríklad to, že sa niekomu zo strachu podlomia kolená. Ešte silnejším prejavom poklesu nadol pri strachu sú situácie, kedy pri nárazovom strachu, teda pri šoku, čchi smerujúca nadol úplne paralyzuje tzv. spodné otvory, teda ritný otvor, či močovú trubicu. Človek tak povediac „pustí do gatí“. Čchi strachu v takej vypätej situácii je tak silná, že človek nie je schopný dolné otvory držať. Smer čchi nadol môže spôsobiť aj taký jav, akým je nárazová prudká strata farby vlasov po nejakom šoku. Extrémna situácia plná strachu, akou šok vskutku je, spôsobí, že človek behom pár hodín ošedivie. Pokles čchi paralyzuje tok výživy nahor (v tomto prípade aj do vlasov, ktoré majú obličky na starosti), respektíve ju zablokuje výrazným smerom čchi nadol a tým sa vlasy úplne oddelia od zdroja výživy a stratia svoju farbu.
Dlhodobý strach však spôsobuje aj iný druh poklesu. Ide o permanentný pokles našej nálady, vitality a prirodzenej chuti žiť. O pokles našej vôle plynúť so životom v dobrom i v zlom, žiť ho s radosťou a vnútorným mierom, a tým naplňovať svoje životné poslanie. Tu je už reč o psycho-spirituálnom aspekte našej duše Dž (v pinyine Zhi), ktorá súvisí s obličkami a prirodzene i so strachom. Tomuto aspektu sa budeme venovať v nasledujúcej časti.
Uverenené v časopise Vitalita_december 2018.
