Energetická dynamika nadmerného rozprávania
Text_Zuna Vesan_2025
Nedávno som cestovala domov autobusom z Wrocławi. Bol to spoj Waršava–Praha, takže v ňom boli aj Češi. O pár radov za mnou si jedna česká slečna prisadla k istej pani, tiež Češke. Zjavne sa predtým nikdy nevideli, no keďže tam nebola jazyková bariéra, nič nebránilo tomu, aby sa pustili do reči. Ono vlastne ani nešlo ani o skutočný rozhovor, pretože hovorila viac-menej len tá slečna, a pani sa dostala ku slovu iba vtedy, keď sa slečna práve nadychovala. Jej ústa boli akýmsi perpetuum mobile – hovorila takmer nonstop, nahlas, bez výdychu, bez prestávky. Bez ohľadu na to, že autobus bol plný iných ľudí, ktorí možno dúfali v tiché pokojné chvíle, kedy budú môcť len tak hľadieť z okna, pozorovať krajinu, čítať si alebo spať.
Všetci si postupne nasadzovali slúchadlá. Ja som žiadne nemala, takže som sa pre vyrovnanie sa s touto situáciou venovala hlbokému dýchaniu zo spodného tan-tchienu 😊. No aj tak som zachytila každú tému – od jej štúdií v Poľsku, cez to, čo číta a čo čítajú jej spolužiaci, až po psychologický rozbor Elona Muska a popis politickej situácie na Slovensku.
Nikdy mi nebolo dobre pri ukecaných ľuďoch. Vždy som vnímala, že sa vtedy deje čosi zvláštne na energetickej úrovni. Teraz som to však až na bunkovej úrovni precítila, akú formu neúcty a vnútorného nepokoja v sebe nesie nadmerné rozprávanie.
Slová milujem, vyjadrujem sa nimi v knihách a na prednáškach, no toto nebolo živé zdieľanie. Len automatické, jednostranné vysielanie – bez prítomnosti, bez priestoru pre druhého, bez vedomia ticha.
Ako vriaci čajník, ktorý neprestajne bublá, vydáva paru a píska. Nie je možné ho vypnúť. Ani vypočuť. Ani ignorovať. Tá para nie je vôňa čaju – je to tlak, ktorý sa nedá udržať. A tí, ktorí sú okolo, sú vlastne spaľovaní horúcou parou, ktorá mala byť pôvodne liečivým nápojom.
Mala som právo jej povedať, aby bola ticho?
Táto situácia bola pre mňa namáhavá 😊, ale zároveň sa stala impulzom pozrieť sa na tento jav cez optiku čínskej medicíny.
Svet je plný slov. Reči plynie toľko, že sa v nej strácajú významy, gestá i ticho. Hovoriť sa naučíme ešte skôr, než začneme cítiť skutočnú hĺbku slov. Avšak nie každé rozprávanie vyživuje. Niektoré slová sú ako chlad a vietor – vniknú pod kožu a berú teplo.
Nadmerné, nekoncentrované rozprávanie je jav, ktorý spoločnosť prijíma s úsmevom, no z pohľadu energetiky a taoistickej múdrosti nesie istú nerovnováhu. Taký človek nerozpráva preto, že by chcel niečo podstatné vyjadriť. Rozpráva, aby zaplátal ticho. Ticho je totiž zrkadlo – a to je pre mnohých nebezpečné. V ňom sa ukáže, čo v skutočnosti cítime. V ňom sa odhalí vnútorná osamelosť, úzkosť, nepokoj, nutkanie.
Poďme si to teda trochu rozobrať:
Čo s tým človekom, čo nadmieru rozpráva?
Z pohľadu tradičnej čínskej medicíny ide najmä o súvislosť s orgánmi srdce, slezina a pľúca:
- Často sa tu jedná o tzv. rozptýlenie ducha Šen (Shen), ktorý by mal byť ukotvený vo svojom „domove“ – v srdci. Nadmerné rozprávanie jasne naznačuje, že duch Šen toto ukotvenie nemá – túla sa v priestore, nevníma mieru ani jasnosť. Energia srdca je nepokojná. Asistent srdca – tenké črevo, je evidentne tiež v nerovnováhe, pretože jednou z jeho úloh je pomáhať nám „oddeľovať čisté od kalného.“ To v prípade nadmerného rozprávania evidentne nenastáva.
- Slezina je preťažená neustálym „premýšľaním nahlas“, čo sa v praxi prejavuje ako potreba hovoriť aj o veciach bez hĺbky. Duch sleziny Ji (Yi) má udržiavať pozornosť. Tá je však v tomto prípade zaneprázdnená a nesústredená. Ide teda o oslabenie čchi sleziny a zároveň aj o jej ďalšie vyčerpávanie.
- Pľúca, ktoré majú riadiť rytmus dychu a vnútorného priestoru, sa v takomto rozprávaní doslova dusia. Hlas, ktorý je prejavom energie pľúc, je extrémne zneužívaný – a tým sú pľúca oslabované. Asistent pľúc – hrubé črevo, je zodpovedný za vylučovanie. V tomto prípade dochádza k nadmernému vylučovaniu – nadmerne urozprávaný človek má vlastne slovnú hnačku (průjem) 😊.
Rozprávač sa krátkodobo „vyživuje“ pozornosťou ostatných, no nie je to výživa – je to odčerpávanie čchi zo spoločného poľa.
A čo tí, ktorí počúvajú?
Je to doslovná energetická invázia! Ich čchi sa zadržiava, pretože pozornosť, ktorú musia venovať rozprávačovi, nie je dobrovoľná. Ich pozornosť je vlastne vydieraná slovami. V istom bode sa takíto poslucháči stávajú paralyzovanými príjemcami – akoby im bol odpojený ich vlastný vnútorný hlas. Cítia, že niečo nie je v poriadku, ale slová ich držia v šachu.
Je to zároveň veľký zásah do obličiek (ledvín), ktoré sú prepojené so sluchom a schopnosťou počúvať – či dokonca načúvať. Obličky totiž energeticky podporujú nielen uši a sluch, ale aj samotný princíp počúvania. Pomáhajú duši načúvať – v hlbšom, prenikavejšom zmysle.
Načúvanie je jav, pri ktorom sme prítomní celou bytosťou. Vďaka skutočnému bdelému vnímaniu toho, koho počúvame, dokážeme primerane reagovať, spolu-tvoriť dialóg a zároveň aj filtrovať podstatné od nepodstatného. To esenciálne podstatné z počutého si potom ukladáme do pokladnice vlastnej vnútornej múdrosti.
Ako hovoriť inak?
V taoistickom chápaní má slovo svoju váhu. Je výhonkom ticha. Ak ticho nie je uctievané, slovo sa zmení na búrku. Preto je vedomejším postojom nevyhýbať sa tichu, ale ho kultivovať. Nechať slová narodiť sa z vnútorného pokoja. Vnímať, či naše slová niekomu prinášajú jasnosť, alebo mu berú priestor pre vlastné cítenie.
Nie je hanbou túžiť byť vypočutý. No múdrosťou je naučiť sa vnímať, kedy je čas hovoriť a kedy čas spočinúť v tichu.
Ticho nie je prázdne. Je to priestor, kde čchi môže znova prúdiť, kde sa duch Šen vráti domov a kde reč môže dozrieť na liečivé slovo.
Ako čo vy? Koľko zbytočných slov ste dnes povedali? Ako dlho vydržíte byť ticho 😊?
O téme nadmiery slov a potrebe ticha som sa z filozofického hľadiska venovala v celej jednej časti knihy Múdrosť stromu.
Túto časť knihy si môžete prečítať v tomto blogu.
Ak chcete zažiť esenciu ticha – esenciu nerozprávania (aspoň na jeden deň), pozývam vás na niektoré z taoistických ústraní.
Zimné taoistické ústranie
Letné taoistické ústranie
