Rozlúčka s vlastnou maternicou

text_Zuna Vesan_2025

Jedného dňa mi zavolala:
„Zuna, už je to proste tak. Moja maternica je v takom stave, že sa jej musím vzdať. Rozhodla som sa pre operáciu. Neviem, komu to mám povedať, lebo by mi asi nik nerozumel, mám však potrebu sa so svojou maternicou rozlúčiť – nielen mentálne, ale celým telom a celou dušou.“

Boli sme si vždy blízke, hoci som sa s ňou stretla len trikrát, a to ako s klientkou alebo účastníčkou kurzu. Jej telo aj život sa pripravovali na zmenu, ktorá bola zásadná, nielen fyzická. Jej potreba dôstojnej a vedomej rozlúčky bola pre mňa tichým poslaním, impulzom, ktorý som prijala s pokorou.

Cesta k horám
Prešla 600 kilometrov, aby sa ocitla u nás, v pokojnej náruči hôr. V prostredí, kde stromy svojim objatím upokojujú, lúka dýcha slobodou a hviezdna obloha, obrovská, pokojná a večná, je svedkom zásadných procesov. Tentoraz to bol proces prijatia, rozlúčky a dotyku s novým fungovaním.

Rozlúčka s maternicou nie je len o strate orgánu. Je to prechod, uvoľnenie časti ženského chrámu, ktorý desaťročia niesol tvorivú, mesačnú a prijímajúcu silu. Takéto rituály môžu byť nesmierne liečivé. To, že to ona chce precítiť telom, nie je len emocionálna potreba. Jej telo totiž vie to, čo myseľ ešte len spracováva.

Jej príchod až do hôr nesie silnú symboliku: nie je to len cesta z bodu A do bodu B, ale púť k sebe, návrat k Zemi. Hory ponúkajú stíšenie a hlboké ponorenie do vlastného vnútra – a náš priestor Pangea sme takýmto procesom maximálne prispôsobili.

Rituál
Rituál trval tri dni, počas ktorých sa čas rozplynul a zostala len cesta dovnútra.

Prvý deň bol o spomalení a oddychu. Prišla, oddýchla si a v tichu prijala vedenú meditáciu, ktorá ju jemne priviedla k jej maternici. V priestore ticha a pokoja napísala svojej maternici list. Jednoduchý, hlboký, vynorený z kontemplácie. Potom sa nechala odniesť nočným spánkom, ktorý v horách lieči inak. Akoby z vnútra Zeme.

Druhý deň sa otvoril čajovým obradom, kde každý dúšok niesol zámer a ticho medzi slovami bolo výrečnejšie než rozhovor. Nasledovalo hlboké no jemné ošetrenie shiatsu s aromaterapiou, teda s vôňou, ktorá uľahčila uvoľňovanie starého. Telo sa upokojovalo, nervový systém sa prelaďoval, energia preskupovala a podvedomie vyplavovalo na povrch obrazy.

Na rad prišiel nej-kung – najprv na očistu a harmonizáciu, potom na uvedenie nového fungovania s maternicou, ktorá už síce nebude telesná, no zostáva ako energetický priestor, ktorý tvorí ženskú dušu.

Popoludní sa pohyb zmenil na spontánny tanec, akoby telo už vedelo, čo sa deje, a potrebovalo to vysloviť bez slov. Za rytmu bubnovania napokon prišiel samotný rituál rozlúčky – tichý, pravdivý a pod dozorom dvoch starých briez rastúcich opodiaľ.

Potom opäť ponorila do nočného spánku, aby sa na ďalší deň mohla pokojne navrátiť domov.

Rodí sa nový spôsob ženstva
Ona dôverovala procesu, sile prírody, mne. Prišla aj s odvahou naučiť sa znova spojiť so svojím telom a vedomím. Vytvoril sa priestor pre niečo nové, niečo energetické, psycho-spirituálne i citové pre maternicu v nefyzickej „forme“. Rodí sa v nej nový spôsob ženstva, nedefinovaný fyzickosťou, ale vedomím, energiou, pohybom a srdcom. Bola to rozlúčka aj privítanie zároveň. Koniec aj začiatok. Priestor, kde sa žena lúči s časťou svojho tela, ale nie so svojou celistvosťou.

Sila a vďačnosť
Keď píšem tieto riadky, jemné prúdy zimomriavok mi vibrujú pod povrchom celého tela. Som vďačná, že mi táto žena dovolila ju sprevádzať cez niečo posvätné, čo presahuje moju každodennú kompetenciu. Táto skúsenosť pripomína, že ženskosť, tvorivosť a životná energia sú hlbšie než telo. A že práca s telom, dychom a dušou má vždy zmysel – v každej forme, v každej chvíli.

Čítaj aj:

Rozlúčka s vlastnou maternicou