Text_Zuna Vesan_2007
V minulom čísle Vitality sme si stručne predstavili shiatsu, japonskú pohybovú terapiu, ktorá v sebe zahŕňa masážne techniky, ale v prvom rade prácu s energiou, jej reguláciou a so skvalitnením jej toku v ľudskom tele. Dnes si objasníme niektoré historické fakty, ktoré nás povedú cestou od jeho začiatkov až po súčasnosť.
Do podoby v akej ho poznáme dnes, sa shiatsu dostalo dlhodobým vývojom. I keď je považované za japonskú záležitosť, jeho korene siahajú do Číny. Jeho základom je totiž čínska filozofia a princípy tradičnej čínskej medicíny, ktoré postupne presakovali na japonské ostrovy a tam sa implantovali do japonského životného štýlu. Japonci prebrali z čínskej kultúry veľa poznatkov, ktoré pretransformovali a rozvinuli.
K šíreniu čínskeho myslenia do Japonska došlo okolo 6. storočia n.l., keď spolu s budhizmom nastal aj príliv čínskej filozofie a kultúry. V čínskom myslení prevládali filozofické smery taoizmus, budhizmus a konfucianizmus, pričom každý z nich obsahoval do istej miery učenie o tao a princípoch jin a jan. Tie sú podstatnou súčasťou shiatsu. Vďaka obchodným cestám a diplomatickým misiám sa vzájomný styk medzi Japonskom a Čínou prehlboval a v roku 608 n.l. vyslal japonský princ Šotuku do Číny delegáciu japonských študentov, aby tu spoznali čínsku kultúru a medicínu. Okolo roku 984 n.l. bol už spísaný prvý japonský lekársky text, tridsaťdielny spis Išinho, ktorého autorom bol Tamba Yasuyori.
Je na mieste otázka prečo sa japonskou terapeutickou metódou zaoberáme u nás, v krajine v strednej Európe a aký efekt nám prináša. Existujú geografické faktory, ktoré ovplyvňovali ranný vývoj liečebných techník a postupov v Číne. Starobylé čínske liečiteľstvo obsahovalo niekoľko postupov: akupunktúru, medicíny a bylinky, moxovanie a masážne techniky zvané Anmo. Medicína mala dve navzájom zreteľne odlišné odvetvia, závisiace na podnebí, v ktorom sa praktikovali. Južná tradícia, pôvodom z kraja v okolí rieky Jang-c, kde bolo podnebie teplé a darilo sa tam rastlinstvu, umožňovala užívať korienky, listy a kôru stromov a rastlín, a rozvinula preto veľmi komplexný systém bylinnej liečby. Severná metóda z oblasti Žltej rieky, kde bola vegetácia sporá a podnebie chladné, obsahovala hlavne akupunktúru, nahrievanie moxou a masážne techniky Anmo. Anmo odporúčali ľuďom žijúcim v centre mesta, poblíž Žltej rieky. V tejto oblasti bola kultúra viac rozvinutá a ľudia sa zaoberali väčšmi mentálnou než fyzickou prácou. To je určitá analógia ku nám. A Shiatsu pochádza z Anmo (v Japonsku pod názvom Anma).
K rozkvetu orientálnej medicíny v Japonsku došlo v rokoch 1603-1869, v období dynastie Edo. Paradoxne však došlo k úpadku Anma, vzhľadom na to, že ju na nariadenie „vyšších“ praktikovali najmä slepí terapeuti, ktorí nemohli dostať dostatočné vzdelanie v porovnaní s tými, ktorí sa venovali bylinnému liečiteľstvu. Anma sa dostala na úroveň relaxácie a rozkoše. Lekárska aplikácia masážnych metód sa však zachovala v oblasti starostlivosti o tehotné ženy a rodičky, kde sa vyvinula špecifická japonská forma starostlivosti o brušné partie, nazvaná ampuku.
K obnove shiatsu dochádza až začiatkom 20. storočia, vďaka japonskému lekárovi Tamai Tempaku a jeho knihe Shiatsu Ho. Tempaku praktikoval masáže Anma, Ampuku, energetické cvičenia do-in a okrem toho do hĺbky študoval západnú anatómiu, fyziológiu a masážne metódy. Vo svojej knihe tieto rozdiely zjednotil a znovu začlenil do celkovej koncepcie a duchovného rozmeru liečby. V roku 1964 bolo shiatsu oficiálne uznané japonskou vládou ako terapia, čím sa definitívne odlíšilo od tradičnej masáže Anma. Opäť sa zaradilo medzi liečebné postupy a radí sa tam dodnes. V súčasnosti už existuje niekoľko škôl a inštitútov shiatsu aj mimo Japonska.
V budúcej časti sa budeme bližšie zaoberať energiou Ki a meridiánmi – dráhami, ktorými Ki v tele prúdi.
Zuna 1/2008
