Text_Milan Zaťko_2010
O Zuninej Škole shiatsu
Rovnováha, harmónia, súzvuk tela a duše, pokora, tolerancia. Máte pocit, že rozprávam o živote na inej planéte? Nie. Toto som pociťoval na Zuniných kurzoch Shiatsu, najskôr v máji v Piešťanoch a potom v Bielych Karpatoch v lete. Skôr ako bližšie opíšem svoje dojmy, pocity z kurzov pod vedením úžasnej ženy, lektorky, tanečnice, napíšem ako došlo u mňa k tomu, že Shiatsu, že Zuna.
Celý svoj život som športovec a dlhé roky aj športový masér. So Shiatsu terapiou som sa začal zoznamovať pred pár rokmi u svojej kamarátky Katky, ku ktorej som chodil na klasickú masáž. Popri boľavých svaloch sa vyskytli vždy aj iné veci, ktoré som jej spomenul. A ona ich riešila. A vždy ich vyriešila. A ja som jej začal klásť otázky. Samozrejme vysvitlo, že rieši moje problémy pomocou Shiatsu. Prestal som úplne chodiť k lekárovi, prestal som brať lieky, všetko som začal riešiť s Katkou.
Napriek tomu, že som už vo veku, keď moji spolužiaci buď chytajú ryby, alebo si na priedomí rozprávajú, kto má väčšiu prostatu, či krajšie žlčníkové kamene vystavené na nočnom stolíku, ja sa stále bavím skialpinizmom, vysokohorskými behmi a hlavne triatlonom. A to triatlonom v jeho najkrajšej, ale zároveň najbrutálnejšej podobe pod názvom Ironman – 3,8km plávanie, 180km cyklistika, 42km beh. Ono to dosť bolí; celé telo, všetky orgány dostávajú zabrať a ja som aj tu začal vidieť možnosti, ktoré ponúka Shiatsu.
No a nakoniec, život prináša človeku do cesty rôzne situácie, niekedy treba urobiť zmenu, rozhodnúť sa ako a čo ďalej. Mne takú situáciu priniesol, bolo sa treba rozhodnúť a ja som sa rozhodol. Po tom, ako som najskôr listoval v požičaných skriptách, pozeral Zunine shiatsu na DVD, ocitol som sa v Piešťanoch na kurze Shiatsu.
Písať v mojom príspevku o tom, čo je Shiatsu, čo sú meridiány, aké techniky sme sa učili, by na tejto stránke bolo nosením dreva do lesa a tiež také niečo mne neprináleží. Skôr by som chcel napísať o pocitoch, ktoré som na tomto kurze mal, o našej učiteľke, o ľuďoch, ktorí sa tam stretli.
Hneď od prvého stretnutia so Zunou a s ľuďmi, ktorí na kurz prišli som pociťoval, že nie som niekde, kde som sa prišiel len niečo učiť. Mal som pocit, že som prišiel niečo pochopiť, že som prišiel dobiť baterku, zrelaxovať, spoznať ľudí, ktorých som mal spoznať. Každý tam prišiel iný, každý sa tu zúčastnil s inými pohnútkami. Pod dirigentskou taktovkou úžasnej dirigentky sa z tejto zmesi stal hneď prvý deň jednoliaty celok, ktorý perfektne fungoval až do posledného dňa. Zuna dokázala z ľudí, ktorí sa videli prvýkrát v živote vytvoriť aj tam, uprostred mesta, malý vlastný svet, v ktorom krásne fungovalo to, čo som spomenul na začiatku môjho príspevku.
Každé ráno v slnkom zaliatom parku oproti škole, sme za štebotania vtákov nasávali do seba energiu a zároveň ju preháňali v celom svojom tele, aby sme potom do večera dokázali v pohode vnímať a zaznamenávať kopu nových informácií. Tých pár dní ušlo veľmi rýchlo, posledný deň sme to ukončili praktickou skúškou a po prevzatí osvedčení sme sa rozlúčili.
Myslím si, že tak ako ja, tak aj ostatní účastníci tohto kurzu, si odniesli nielen nové vedomosti, poznanie, nové čísla v telefóne, ale tiež veľa pozitívnej energie, ktorá sa v Remase dala tento týždeň krájať.
Po Piešťanoch som sa už tešil na Shiatsu ll., ktorý sa mal konať v Bielych Karpatoch, v centre na Starom háji, neďaleko Moravského Lieskového. Očakávania som mal po jednotke samozrejme veľké a umocnené tým, že išla so mnou aj moja prvá učiteľka Katka, že som sa už poznal so Zunou a väčšinou ľudí, ktorí tam mali prísť. No a samozrejme ako človek, ktorý ma radšej prírodu ako mesto, tak som veľa očakával aj od prostredia, v ktorom sa mal kurz uskutočniť. A moje očakávania sa naplnili mierou vrchovatou.
Doľava, doprava, rovno, do kopca, zasa doľava, tak nejako znela navigácia, ako sa dostať do cieľa. Určite bola dobrá, pretože ja som podľa nej trafil na prvý pokus, tí ktorí sa spoliehali na navigáciu elektronickú, prišli posledný úsek cez pole. Pred nami sa na lazoch objavil zrazu pekný nový penziónik s úžasnými domácimi.
Tento druhý kurz už bol zas o niečom inom ako ten minulý v Remase. Tu okrem toho, že sme sa spolu učili, praxovali, cvičili, ešte sme spolu aj bývali a stravovali sa. Stravovanie. Mali sme skvelého kuchára, ktorý nám pripravoval obedy a večere, raňajky nám kuchtila naša Zuna. Klamal by som, keby som povedal, že veci, ktoré sme tu jedli, bežne doma jedávam. Potom, ako som prvý deň zazeral do krúpovej kaše, som si už ostatné dni dopriaval riadne porcie, dokonca som si zobral aj nejaké recepty domov.
Učiva bolo hodne, či teórie alebo praxe, spomenúť by som chcel aspoň dve techniky, ktoré boli tak trochu aj malou kultúrnou vložkou.
Dlhý had. Je to recept zo starej Číny na liečenie problémov pľúc. Najskôr sme museli každý očistiť a roztlačiť 0,5 kg cesnaku. Potom sme cesnak natreli kolegovi na chrbát a zohrievali mu moxou dva body na chrbtici. Vonku bolo teplučko, hmyz na nás útočil, no proste paráda. No a najlepšie prišlo nakoniec, keď po tej horúčave a páľave, ktorú človek podstúpil, musel ísť pod ľadovú sprchu…
Zázvorový obklad. Tento obklad sme horúci prikladali kolegovi na miesto, ktoré potreboval riešiť. Tu som mal pocit, že okrem toho fyzična, čo rieši táto technika, je dôležité aj to, že iný človek pre vás niečo intenzívne robí, nakoľko ten obklad musí stále vymieňať, pretože nesmie vychladnúť.
Dalo by sa písať ešte veľmi veľa o tých piatich dňoch prežitých na laze v Bielych Karpatoch, od ranného cvičenia, praxe pod stromami, návšteve perfektnej krčmy s bazénom pod Beckovským hradom. Ukončil by som to posledným večerom, ktorý asi najlepšie vystihuje atmosféru, aká tu panovala.
Po zázvorových obkladoch priniesla naša huslistka svoje husle, každý zobral do rúk nejaký nástroj, či už to boli metličky na šibanie, vrecúška na búchanie, prázdne plastové fľaše, bubon a podobne, každý začal klepkať, búchať, Aďa začala hrať na husliach, speváčka Katka začala spievať a neskutočný orchester bol hotový. A výsledné melódie, ktoré tento orchester produkoval dokazovali to, čo som napísal na začiatku. Harmónia, súzvuk duší, pohoda.
Milan Zaťko
