Smútok ako začiatok nového začiatku
Text_Zuna Vesan_2018
Keď sa trošku pozornejšie zamyslíme nad energiou jednotlivých ročných období, uvedomíme si, že každé z nich nás do určitej miery podnecuje k spoločnému emočnému prežívaniu. Na jar v nás prirodzene bujnie akási nutkavosť, netrpezlivá radosť z nového začiatku, v lete sme prirodzene viac otvorenejší, občas až roztržití, na jeseň sa sťahujeme viac do seba, sme prirodzene zamyslenejší či až smutnejší. V zime sme pokojnejší, pomalší, hĺbavejší, no ak zima trvá príliš dlho, prirodzene sa v nás vyplaví podvedomí strach o prežitie, strach z toho, že sa zima neskončí, a preto túžobne a netrpezlivo očakávame jar.
Jeseň je o ceste dnu
Rôznorodosť a farebnosť emócií nás prirodzene sprevádza v akomkoľvek ročnom období a závisí od toho, čo nám životné situácie práve prinášajú, avšak špecifická energia každého ročného obdobia nás „núti“ správať sa obdobne. Dalo by sa povedať, že aj Zem, v prúde prirodzených premien ročných období, ktorými prechádza počas roka, prežíva svoje vlastné emotívne stavy. A keďže sme súčasť jej procesov, sme súčasťou aj prirodzených premien a tendencií v emotívnom prežívaní. Taoisti tieto premeny a vývoj medzi nimi nazývajú päť premenlivých fáz, päť premien energie, či zjednodušene päť prvkov – DREVO, OHEŇ, ZEM, KOV a VODA. Každý z nich má svoje špecifiká, ktoré sú zjavné aj na našich emóciách. A na stave energie našich orgánov, pretože emócie ich svojou intenzitou dokážu ovplyvniť.
Blížiaci sa koniec roka prirodzene vyzýva k spomaleniu, zastaveniu a ku zhodnocovaniu predošlého. Rok chce byť uzavretý, aby sa mohol začať nový. No pred každým dokončením a uzavretím je nutná akási evaluácia, zhodnotenie. To si vyžaduje stiahnuť svoju energiu dovnútra a sústrediť sa. Tomu pomáha čchi jesene, čchi fázy KOV, ktorá je prirodzene kondenzujúca, nasmerovaná zvonka dovnútra. Tak ako strom sťahuje svoju čchi z povrchu do svojej hĺbky, výsledkom čoho je to, že stráca svoje listy, tak aj čchi Zeme sťahuje svoju čchi do hĺbky seba. Výsledkom tohto procesu je jeseň. Bujarosť leta (ohňa) sa cez obdobie babieho leta (zeme) postupne podriaďuje pokoju. Všetky veci, ktoré dozrievali a dosiahli zrelý stav, sú v období KOVU využité, niektoré až zničené. Všetko podlieha transformácii, ba až rozkladu v pozitívnom zmysle slova. Všetko naokolo vysychá, krehne, láme sa, opadáva, pretože na povrchu je čchi už pomenej, sťahuje sa intenzívne dnu. To sa deje okolo nás, ale aj v nás; v našom metabolizme, ale aj na mentálnej úrovni. Obdobie od jesennej rovnodennosti (21. 9.), keď sa jinová čchi definitívne chopí svojej moci, až po zimný slnovrat (21. 12.), keď je jinová čchi najsilnejšia, je časom nasmerovaným do seba, do svojho vnútra, do našich príbytkov, do kruhu rodín. Je časom na zozbieranie úžitku všetkého, čo predchádzajúce mesiace zrelo – od obživy cez naše vzťahy, realizované projekty až po zdravie. Niet divu, že na jeseň zvykneme byť menej spoločenskí, radšej trávime čas doma, sami so sebou. Že nás chytí občas clivota a možno aj depresia, pretože sťahovanie dovnútra vytvára napätie. Sú to sprievodné javy tohto obdobia, predpoklady na očistu. A netreba mať z toho strach či pocit, že sme čudní, keď nám je trošku smutnejšie než obvykle, že riešime seba viac ako zvyčajne, že sa nám chce možno aj si poplakať. Fáza KOV je časom na objavenie toho, čo je v našom živote skutočne cenné, a to na povrchu nenájdeme. Preto je potrebné ponorenie sa do seba, aby sme mohli nájsť kvalitu svojej podstaty. Fáza KOV súvisí s kvalitou, s našou voľbou zvoliť si kvalitu, ktorá má pre nás hodnotu.
Ochrana pred zaťažovaním sa zbytočnosťami
Jedným z pripodobení čchi KOVU je ostrý nôž, ktorý dokáže orezať, očistiť, zredukovať, a tak oživiť, omladiť, spriechodniť. Keď si doprajeme čchi KOVU v nás zaktivovať, naštartuje sa v nás schopnosť zbaviť sa nepotrebného a nefunkčného. Je to do určitej miery ochrana pred zaťažovaním sa zbytočnosťami. Fáza KOV je časom i priestorom na vnútornú sumarizáciu, „inventúru“, triedenie, hodnotenie a následné upratovanie. Väčšinou žijeme vo vnútornom konflikte, pretože sa bojíme pustiť veci zo svojho života. Máme tendenciu lipnúť na hmotných veciach, ľuďoch i zvieratách; ale aj na zaužívaných, no často nefunkčných zvykoch či vzťahoch. A pritom – ak nejaký vzťah už nefunguje, a môže to byť partnerský vzťah, vzťah pracovný, vzťah k jedlu, k záľubám a podobne, je to jeden z normálnych prejavov jeho vývoja. Všetko má svoj začiatok, vzostup, vrchol, zostup a zánik. Tomuto pravidlu sa nedá vyhnúť. Tento zánik môže priniesť buď úplné ukončenie, alebo obnovu. Zároveň, ak si dovolíme zaktivovať čchi KOVU v nás, dokážeme sa zbaviť aj vedomostí a zásad, ktoré nám už neslúžia, pretože ich zmysel sme už pretransformovali na niečo nové. Najprv sa treba vyprázdniť, aby sme sa mohli napĺňať niečím novým. Najprv musíme vydýchnuť, aby sme sa mohli nadýchnuť.
Tento očistný potenciál jesennej čchi je už dávno známy z prastarého taoistického filozofického spisu I ťing, Knihy premien. Jeden z jeho kapitol, hexagram číslo 64, „Wei ťi“ hovorí o tom, že ani jedno iné obdobie nemá na triedenie a očisťovanie také predpoklady ako jeseň. Vyzýva nás k tomu, aby sme sa rozhodli, čo si ponecháme a čo zahodíme. Zbavujeme sa nepotrebného preto, aby ostalo miesto a pokoj na to, čo má ostať. To, čo si ponecháme, prejde v zime zavŕšením, bez toho, že by sme sa k tomu museli pričiniť. Na jar sa stane súčasťou nového cyklu. Poriadok, ktorý vznikal na jeseň, sa objaví pred zrakmi všetkých na jar. Zmeny v cykle nastávajú na jeseň, jar je v tomto prípade len výsledkom kontinuity. Na jar sa už len všetko spracované a vopred pripravené dostáva na povrch. Aj v jeseni svojho života orezávame od seba nepotrebné veci. Naše doterajšie skúsenosti nám dovoľujú vnímať hodnotu samých seba, a tak si vyberať pre seba len to najlepšie. Už neprijímame každú ponuku, ktorá príde, ale zvažujeme. Vážime si seba, svoju energiu a čas, a na základe ohodnotenia tej ktorej veci, sa rozhodneme, či sa ňou budeme zaoberať alebo nie. Na jeseň svojho života máme možnosť sa aj viac venovať sebe. Veď deti už vyleteli z hniezda, partner je samostatná bytosť, ktorá sa vie postarať sama o seba, a tak našou najväčšou hodnotou sme my sami.
Smútok
K fáze KOV patrí emócia smútok a jej rôzne odtiene – žiaľ, úzkosť, beznádej, sklamanie. V normálnej miere je smútok v poriadku a je súčasťou pestrosti nášho emočného prežívania a samozrejme nie je obmedzený len na jeseň. Fáza KOV ho však veľmi charakterizuje. Ak niečo hodnotné alebo niekoho, koho milujeme, stratíme, smútime. Smútok je súčasťou procesu prirodzenej rozlúčky a následného oslobodenia sa, pustenia sa toho, za čím trúchlime. Je súčasťou potrebného zhodnotenia, aby mohol po ňom nastať koniec a následne nový začiatok. Aby sme dokázali definitívne pochovať a začať odznovu. Môže ísť aj o stratu v inom zmysle, napríklad stratu zamestnania, vzťahu, sna, či nádeje. Proces smútenia si vyžaduje svoj čas a u každého človeka je vskutku individuálny. Nemožno nikomu naordinovať ako dlho má a môže smútiť, a ani akou intenzitou. Je to naozaj individuálna záležitosť, opierajúca sa o energiu pľúc a hrubého čreva konkrétnej osoby a o schopnosť jeho vedomia prijať veci také aké sú. Smútok si teda vyžaduje určitý čas, je však potrebné, aby mal svoju mieru, aby sa nepretransformoval na deštruujúci dlhodobý žiaľ, či beznádej alebo paralizujúce sklamanie. Vo svojej podstate smútok nie je deštruujúci, slúži na upokojenie, zamyslenie, zvnútornenie, očistenie. Pomáha nám zhodnotiť, vidieť, uvedomiť si, pustiť. Malo by po ňom však nastať prijatie a následné uvoľnenie, pretože ak sa odohráva dlho a vo veľkej miere, spotrebúva našu čchi sústavne. Ak smútok trvá pridlho alebo je extrémny, je odrazom určitej miery lipnutia na niečom alebo na niekom. Obrazom toho, že schopnosť pustiť nie je dostatočne rozvinutá. Týmto zovretím najviac trpia pľúca a naopak, slabosť čchi pľúc a ich partnerského orgánu, hrubého čreva, neumožní danému človeku danú záležitosť včas pustiť.
Smútok súvisí s pojmom „hodnota“. Stav smútku a trápenia sa dostavuje vtedy, keď stratíme niečo, čo považujeme pre nás za hodnotné, a to môže byť materiálna vec, blízka osoba, skúsenosť či pocit. Smútok nastáva aj v súvislosti s hodnotou samých seba – keď sa cítime oddelení od sveta, keď prestávame jasne vidieť svoju úlohu, keď je naša hodnota znížená. Paradoxne aj ľudia s dobrým postavením, či už v práci alebo v rodine, sú schopní pociťovať smútok, ktorý pramení z nedostatku ich vlastnej hodnoty. Nadmerný smútok je teda prejavom lipnutia.
V pľúcach sídli aspekt našej duše, tzv. duša Pcho. Zo všetkých aspektov je najviac prepojený s fyzickým telom. Spája nás s našou fyzickou zložkou, a to cez automatické návyky nášho tela. Okrem iného nám prináša schopnosť cítiť fyzickú bolesť, telesné blaho, delikátne vnemy z dotyku cez pokožku a cez príjemné pocity dotykov buduje telu pocit bezpečia. Je preto prirodzené, že sa vyznačuje sťahovaním sa do seba, do tela. Zdravá prítomnosť Pcho sa v nás prejavuje pocitmi celistvosti, integrity, pri nedostatku kvality Pcho sa vytvára priestor pre nadmerné uzavretie sa do seba, úzkosť, smútok, pocity viny a hanby a pod. Viac sa o tomto aspekte duše dočítame v nasledujúcej časti.
Uverenené v časopise Vitalita_október 2018
