Latentná podstata nášho bytia
Úryvok z knihy Múdrosť stromu
text_Zuna Vesan_2022
Čo človek nepozná, presahuje to, čo pozná.
Čuang-c´
V tomto období sa denne prechádzam galériou stromového umenia. Tá expozícia je nielenže farebne veľmi príťažlivá, ale je natoľko „technicky“ dokonalá, že mi denne prináša iné obrazy, iné tóny farieb a tým aj iné vnemy či nálady. Keďže je táto galéria otvorená len päť týždňov do roka, určite si denne na prehliadku jej exponátov nájdem čas. Niet dokonalejšieho výtvarného umelca než je strom a tejto jeho úžasnej technike by som sa od neho rada naučila. Pristúpim teda k dočervena zafarbenému javoru, ktorý na moju otázku ako to robí, odpovedá:
Ja iba púšťam a zbavujem sa.
Nerozumiem ako to myslí, veď sme sa predsa celý život niečo učili, naberali informácie, osvojovali sme si zručnosti ako niečo robiť, vytvárať, prinášať prospech a podobne. Bežne máme pocit, že ak treba svetu priniesť niečo nové a prínosné, tak to musíme vynájsť, vyprodukovať a sformovať, že musíme venovať čas a energiu prínosu, teda niečo priniesť, a tým v skutočnosti tento svet zaplniť. Strom cíti môj zmätok a preto pokračuje:
Moja technika spočíva v tom, že vlastne nerobím nič navyše a iba púšťam a zbavujem sa. Že si dovolím niečo strácať. To, čo vidíš a čo ťa fascinuje, sa deje preto, lebo v tomto období strácam chlorofyl. Je to látka, ktorá spôsobuje, že sú moje listy zelené. V tejto dobe ho už nepotrebujem a tak vďaka jeho rozkladu môžu byť viditeľné ďalšie chemické látky, ktoré ty vidíš žiariť inými farbami. Takže neprinášam nič nové, čo by ich vytváralo. Tie farby, ktoré ty považuješ za nádherné, boli vždy v mojich listoch prítomné. Ibaže kvôli sile chlorofylu neboli viditeľné. Takže tým, že niečo strácam a opúšťam to, má možnosť vyjsť na povrch niečo iné. Niečo, čo tam však vždy bolo.
Nánosy, ktoré nás prekrývajú.
Vskutku unikátna technika. Strom v skutočnosti získava túto svoju nádheru preto, že stráca. Dáva tým príležitosť uvidieť to, čo je v ňom latentné. Odkrýva svoju skutočnú pestrosť, rôznorodosť a hravosť. A tak premýšľam nad tým, ako sme my mnohí ľudia stratili svoju rozmanitosť a bohatosť nánosmi tráum, ktoré nám boli uštedrené počas života. Premýšľam nad tým, ako v nás tieto traumy, pokiaľ neboli spracované, zahubili pestrosť nášho vedomia a teda aj pestrosť nášho prežívania. Ako sme zviazaní strachmi, predsudkami, zásadami a presvedčeniami a ako si kvôli týmto nánosom nedovoľujeme žiť skutočne naplno a realizovať to, na čo sme sa sem narodili a čo nám je predurčené. Trauma je zaiste veľmi silná energia a je náročné sa jej vzdať. Dokáže sa zanoriť dohlboka fyzických tkanív, či orgánov. Ale je možné ju pustiť. Pred tým však je nutné ju prijať, pochopiť a pretransformovať, aby sa stala potrebným „hnojivom“, ktorým zúrodníme pôdu, aby v nej naša osobnosť mohla plnohodnotne vyrastať a zrieť a odhaliť mnohé svoje farby a ich odtiene.
Hľadiac na tú farebnú nádheru stromov premýšľam nad tým, že aj určité naše vlastnosti, ktoré sa vytvorili následkom spoločenských vplyvov, prekrývajú to, čo je v nás skutočne prirodzené. A aj napriek tomu, že nám bránia v kvalitnom živote, paradoxne sa ich bojíme vzdať, pretože ten povrch považujeme za potrebný, dôležitý a určujúci a je pre nás akousi istotou. A život nám preto iba občas prinesie situácie, akési záblesky pravdy, kedy sa nám podarí na to zabudnúť a nechať presiaknuť na povrch svoju skutočnú podstatu. Niektorí sa však tejto bytostnej skutočnosti zľaknú a navrátia sa späť, iní sa odvážne vyberú novou, farebnejšou, i keď náročnejšou cestou.
Náš „ego-chlorofyl“
Zlatožltý buk rastúci opodiaľ počúva moje myšlienky a pridáva sa k rozprave:
Rozumiem tvojim úvahám. No myslím, že v tejto téme možno ísť ešte ďalej a ešte hlbšie. Nielen na úrovní charakterových vlastností a tráum. Každý z vás má príležitosť a možnosť byť krásnym, múdrym a plnohodnotným človekom. Každý z vás má možnosť naplno rozšíriť svoje vedomie, nechať presiaknuť svoj život skutočným zmyslom, či dokonca byť osvieteným. Každý máte v sebe túto schopnosť latentne ukrytú. Je tam, no poväčšine je prekrytá inými „farbami“ vašej osobnosti. Vaše ego je zaiste pre prežitie dôležité, ale je to vlastne len určitý „chlorofyl“, tvoriaci časť vašej identity, s ktorou v bežnej spoločnosti viete fungovať. Ale v každom z vás sa skrýva vyšší potenciál, ktorý môže byť viditeľný ako svetlo jadra vášho skutočného bytia. Len tomu „chlorofylu“ potrebujete dovoliť sa občas rozložiť, aby ste sa k tomu potenciálu mohli nanovo priblížiť.
Naplno vnímam hĺbku tejto informácie a predstavujem si, aké by to bolo, keby sme dokázali so svojim egom zmysluplnejšie pracovať. Spomínam, aké to je, keď mňa samú ego ovláda a naopak, keď sa mi podarí ho mať pod kontrolou. Do mojich úvah ešte vstúpi sýto-oranžová sakura prináša ďalšiu úroveň latentnosti tejto farebnosti:
Často ťa vidím, ako cvičíš čchi-kung a tým kultivuješ svoju čchi. Tú latentnosť, o ktorej tu je reč, môžeme dať do súvislosti aj s energiou čchi a možnosťou jej používania v živote. Čchi ľudského tela taoisti chápu ako neopracovaný drahokam, ktorý dostávate pri počiatku svojho života ako dar. Pokiaľ tento drahokam nie je brúsený a kultivovaný, nepodarí sa vám naplno uskutočniť svoj cieľ a ostane až do konca latentný. V ľudskom tele a jeho procesoch je mnoho úrovní, ktoré sa dajú pochopiť a kultivovať. Môžete v ňom nájsť princípy jin-jangu a ich vzájomné pôsobenie. Rovnako sa tam nachádza esencia piatich fáz premeny čchi. Tie sú v ňom zhmotnené do formy orgánov a ich funkcií, ktoré ovplyvňujú fyzické štruktúry tela ako napríklad kosti, kĺby, či šľachy, ale aj emócie. Nájdete v ňom aj priestor pre rôzne alchymistické procesy kultivácie čchi a ducha. Preto je dodnes dennodenná práca s čchi ľudského tela súčasťou taoistickej filozofie a cez čchi-kung, nej-kung a tchaj-ťi-čchüan ju môžete rozvíjať a obrusovať ako ten diamant. A tým zvyšovať jeho hodnotu.
Na jeseň ma strom učí, že všetko by raz malo dostať svoju šancu sa prejaviť. Vyzýva ma pýtať sa samej seba: Ktoré aspekty mňa sú pre mňa bremenom? Ktoré by som mohla pustiť? Čo mi bráni ich pustiť? Čo mi bráni na ceste k nezávislosti a k plnosti? Stane sa niečo zlé, keď to pustím?
Zároveň ma učí, že nie vždy môžem prejaviť všetko, čo vo mne je. Že v živote sú aj situácie, kedy by sa to mohlo minúť účinku, a že si občas treba počkať na pravú chvíľu. Tak ako si strom počkal na jeseň. Najpodstatnejší však je jeho odkaz, v ktorom mi oznamuje, že prítomné a dôležité je aj to, čo nie je vidno. To je základ jeho techniky, ktorej sa učím.
Každým dňom je žltší, každým dňom je bližšie k večnosti.
Včera ním strom dýchal, zajtra mu bude potravou.
V jeho absolútnom rozklade je začiatok jeho návratu.
Esencia sa tým nestráca, iba sa dokonale transformuje.
Ten list som aj ja.
Pomaly zapadá slnko a červeň javora sa stáva ešte ligotajúcejšou. V jemnom vetre trblietajúci sa strom túto rozpravu uzatvára:
Ešte jedna dôležitá vec, na ktorú nezabúdaj. Nech je pre vás naše jesenné zafarbenie akokoľvek krásne a očaruje vás, my stromy to nerobíme preto, aby ste nás obdivovali. Pre nás je váš obdiv úplne nepodstatný a vaša priazeň v tomto smere nie je pre nás dôležitá. Robíme to preto, lebo je to súčasť prirodzeného chodu vecí.
Z knihy Múdrosť stromu
Ďalšie ukážky:
Krása pominuteľnosti
Prirodzenosť v jednoduchosti
Strom je majstrom konania v nekonaní
Čo robí strom v ťažkých časoch
Schopnosť pustiť a navrátiť sa
