Schopnosť pustiť a navrátiť sa
Úryvok z knihy Múdrosť stromu
text_Zuna Vesan_2022
Návratnosť je prejavom taa, poddajnosť je funkčnosťou taa,
Nebo, Zem a všetko tvorstvo sa rodia vo svoje bytia,
a z rodiacich sa bytí zas v nebytia.“
Lao-c´
V jeden z posledných októbrových rán som sa vybrala na obvyklú prechádzku do lesa. Bolo pokojné mäkkučké ráno blikajúce prenikajúcimi slnečnými lúčmi a zo stromov práve kontinuálne pršali listy. Padali zľahka, voľne a potichučky, akoby v krásnom nenútenom svojskom rytme hrali na spinet. Oranžovo-zlatistá atmosféra ma trošku posúvala mimo pozemskú realitu, kde všetky moje nervy, vrátane miechy, vo mne jemne vibrovali. Táto prechádzka bola pre mňa prelomovým zážitkom, pretože mi tu bolo dopriate nahliadnuť do večnosti.
Moju pozornosť pritiahla jedna osika. Dlhé roky okolo nej prechádzam, tentokrát ma však pozvala do jej tesnej blízkosti so zvláštnym, takmer nebadaným vzrušením stekajúcim nadol jej miazgou. Postavila som sa tesne k jej kmeňu pod jej širokú korunu. Šepká mi:
Vitaj. Uzemni sa, dvihni hlavu trošku nahor smerom do koruny, zhlboka no pokojne dýchaj a vnímaj.
A tak sme tam spolu prežívali jej konečné púšťanie. Zľahka, mäkko, pokojne, oddane no slobodne zároveň, list po liste mrholili na zem. Stála som tam s ňou až do pustenia posledného listu a počula ako hladko no všeobsažne cinkol o steblo trávy. Neviem ako dlho to trvalo, snáď päť či desať minút ľudského času, no mne sa zdalo, že som sa ocitla vo večnosti. Vo večnosti, kde vládne absolútna voľnosť, pokoj, jednoduchosť a prijatie. Kde zbavovanie sa strachu zo straty je úplne jednoduché. Kde ego je rozpustené. Pozrela som do jej obnaženej koruny a tam, v jej priehľadnej prázdnote, hľadeli na mňa smrť a znovuzrodenie zároveň. Nesmierny priestor plný potenciálu k návratu k sebe. Tajný kľúč na dešifrovanie tejto správy mi bol odovzdaný. Osika sa tým pre mňa stala mojou šamankou.
Smútok z nepochopenia podstaty
Na prvý pohľad to môže pôsobiť smutne. Stratila všetku svoju nádheru a cesty k príjmu slnečnej energie. Ostala tu sama, obnažená, opustená, vyprázdnená, zabudnutá, nezaujímavá, vyčerpaná, zostarnutá, nasmerovaná už len k absolútnej pasivite. Nastal pre ňu čas studených dní bez farieb a bez svetla, s nutnosťou zatínať zuby pred vetrom, mrazom, vlhkosťou a rôznymi ich kombináciami. Ponorená do tejto predstavy vnímam smútok a zisťujem, že to nie je smútok tejto šamanky. Je to môj vlastný smútok. Smútok, ktorý plynie z môjho pripútania k tomu, čo ja považujem za dobré a ľahké. Smútok, ktorý tkvie z môjho nepochopenia podstaty vecí. Osika pokorne odchádzala hlbšie do seba a ja som vnímala ozvenu jej vzďaľujúcich sa slov:
Cítiš tú silu môjho návratu naspäť do nebytia? Cítiš tú silu nevyhnutnosti mojej poddajnosti? Cítiš, že už sa nedá vrátiť k tomu, čo si ty považovala za dobré a príjemné? Cítiš tú silu prirodzeného toku vecí? Cítiš ako tu prúdi energia a ako sa nedá zastaviť?
Áno, môže sa nám zdať, že čas odchodu prírody do ticha a prázdnoty je čosi neproduktívne, ťažké a smutné. A mnohí z nás tento čas nemajú radi a nevedia sa dočkať jari, kedy všetko zase začne rásť, kvitnúť a plodiť. A ak sa nám aj podarí nejako akceptovať tento odchod do nebytia v prírode, vo svojom vlastnom vývoji to akceptovať dokážeme ťažšie. Prestať aspoň na určitú dobu niečo produkovať, odísť do ústrania, mať krízu a dopriať si čas na jej prijatie a transformáciu, alebo len prosto nerobiť nič a „len“ oddychovať. Neuvedomujeme si, že akýkoľvek stav nikdy nemôže zotrvať, že tak ako v prírode veci prichádzajú a odchádzajú, tak ani v živote človeka žiaden stav nemôže byť statický. Osika cíti moje myšlienky a z diaľky svojho odchodu jemne volá:
Som rada, že začínaš môj odchod do stavu návratu vnímať kladne. Vaši ľudskí taoistickí predchodcovia už dávno vedeli, že aj návrat, či ústup sú potrebné. V Knihe premien I-ťing sa v jednom komentári k hexagramu 33, Ústup, čínsky Tun, píše:
Tento hexagram znamená unikať, schovávať sa, miznúť. Je to vedomý odchod do ústrania, pokiaľ si to žiadajú vonkajšie okolnosti. Nie je to útek, ale premyslené jednanie, aby sme obnovili sily a použili inú cestu, na ktorej sa vyhneme problémom. Je to ako si dať určitý odstup a lepšie sa pripraviť na to, čo nasleduje.
Pasivita ako príprava na to, čo nasleduje.
Strom si dáva odstup, aby sa lepšie pripravil na to, čo nasleduje. Jeho odstup je jeho pasivita, ale táto pasivita je prípravou. Prípravou na to, čo nasleduje. Aké zmysluplné a pritom jednoduché a prirodzené. Strom sa netvári, že aj v tomto čase je plný síl a entuziazmu. Nedá si nejaký stimulant, mejkapom nezakryje únavu. Vo svojej maximálnej priamočiarosti prizná, keď je unavený. Stiahne sa do ústrania a začne oddychovať. Poddá sa tak prirodzeným premenám. Strom nemá ego a preto sa mu to s ľahkosťou darí. Je napojený na premeny ročných období a tým pádom prijíma zmeny, ktoré nastali v ňom a v jeho fungovaní. Jeho sila a energia nasledujú princípy toku taa. Ešte pred tým ako sa zima priblíži, upokojí všetky svoje životné schopnosti a utiahne sa k odpočinku. V tejto priamočiarosti dosahuje svoju úplnosť.
Z veľkej diaľky, či skôr hĺbky osiky počujem jej posledné slová, ktorými cituje Lao-c´ho:
Predsa tá najpravdivejšia úplnosť je v prinavracaní sa.
Áno, tá najpravdivejšia úplnosť si vyžaduje priamočiary návrat k sebe. Ego nám môže v tom návrate k sebe brániť. Našepkáva nám, že poddať sa tomu je chyba, že je to prejav našej slabosti. Viem však, a na jar to na tejto osike opäť uvidím, že jej poddajnosť do stavu ústupu, ktorý je na jeseň a v zime nutný, nie je jej slabosťou, ale je prejavom jej najrýdzejšej hlbokej múdrosti. Je cestou k jej sile. Nevzdáva sa svojich schopností, svojho vplyvu či príležitostí. Osika načúvajúc tau, prirodzenej ceste, svoju silu ukáže vtedy, keď to bude namieste.
Taoistka osika ma týmto zážitkom vyzvala k niečomu významnému. Chce po mne, aby som sa aj ja poddala a navrátila sa. Chce po mne, aby som umrela a neopustila pritom svoje telo. Chce po mne, aby som nechala umrieť svoje ego a navrátila sa tým k svojej podstate a k svojmu zdroju. Jej poslednými slovami ma opäť nasmeruje na majstra Lao-c´ho:
Návrat k prazákladu znamená plnosť pokoja,
to je to, čomu sa hovorí naplniť svoje určenie.
Naplniť svoje určenie znamená večnosť.
A ja som rada, že si sa tej večnosti teraz so mnou mohla dotknúť, stihne osika povedať ešte prv než úplne zaspí.
Z knihy Múdrosť stromu
Ďalšie ukážky:
Prirodzenosť v jednoduchosti
Strom je majstrom konania v nekonaní
Strom povýši nedokonalé na nádherné
Čo robí strom v ťažkých časoch
Krása pominuteľnosti
