Strom povýši nedokonalé na nádherné
Úryvok z knihy Múdrosť stromu
text_Zuna Vesan_2023
Aj rovné stromy mávajú krivé vetvy.
japonské príslovie
Počas našich letných táborov v prírode som po dlhé roky chodievala na kopec sadnúť si na lavičku pod nádhernú starú lipu a odtiaľ pozorovala západ slnka. Jej obrovská koruna sa nado mnou rozprestrela ako ochranný baldachýn a predstavenie sa mohlo začať. Jedno leto však na kopci zočím tú istú lipu, ibaže s baldachýnom len na jednej polovici svojho tela. V momente nastalo moje zdesenie. Chúďatko lipa, to určite blesk, vravím si. Kráčala som k nej pomaly, meravo a s ľútosťou v srdci, no čím som k nej bola bližšie, tým sa moje pocity rozpúšťali v skutočnosti. Tá skutočnosť lipy bola takáto:
Zdravím ťa po roku, ako sa máš? Čo povieš na môj nový účes? Ten úder bleskom bol síce bolestivý, ale poviem ti, odľahčilo sa mi. Niekoľko mesiacov som rany zaceľovala a liečila, pár konárov trochu doupravovala, no myslím, že tento nový štýl je teraz tak akurát. Nie? Už sa teším, ako si spolu pozrieme dnešný západ slnka. Sadaj!
Habkajúc som si sadala na lavičku, pretože toto bola pre mňa ozaj veľká lekcia. Úplne mi tým vyrazila dych. S pohľadom na slnko ako ladne odchádza z obzoru, som si uvedomovala silu toho, ako táto lipa nechala ladne odísť svoju bolesť. A ako ju následne premenila na niečo nádherné. V mysli sa mi vybavili všetky moje zranenia z minulosti, či už to boli zranenia fyzické, alebo tie na duši, a ukázalo sa mi, koľko následkov tých zranení som nepremenila na niečo krásne a nesiem si ich stále v sebe. Slnko už dávno zapadlo a ja som tam, sediac ako prikovaná, premýšľala nad tým, že sa iste všetko dá napraviť a bolesť na duši či fyzické následky zranení sa dajú ešte zušľachtiť. Zušľachtiť na niečo nádherné, čo ku mne patrí. Lipa, sledujúc ten film v mojej mysli, mi cez jemný úsmev vraví:
Nič si z toho nerob, to je tá relativita všetkého. Toho, čo považujete za dobré, ale aj toho, čo považujete za zlé. Keď sa naladíš na naše plynutie času a dovolíš si dlho a naplno pozorovať stromy, lúky, kopce, či potôčiky, uvedomíš si, koľko je všade krásy a dokonalosti. Vy ľudia zvyknete hovoriť, že príroda je dokonalá. Určite je, ale je v nej aj veľa javov, ktoré by ste nazvali nedokonalými, porušenými, dokrivenými, neusporiadanými, roztrieštenými, zničenými či až zavadzajúcimi. Niektoré stromy sú úžasne usporiadané, rastú ako podľa pravítka, no väčšina z nás je rôzne dokrivených a hrčovitých, rastúcich podľa možností a podmienok. Nemôžeš však povedať, že ku kráse a dokonalosti prírody nepatria. Niektoré stromy prekypujú krásou a zdravím, mnohé však boli zranené a s následkami sa snažia všemožne vysporiadať. Aj napriek tomu, že túto skúsenosť je na nás vidno, ostávame súčasťou krásy a dokonalosti prírody. Tak aj ty môžeš svoje zranenia a bolesti premeniť na krásu. Čuang-c´ by na to povedal toto:
Práve keď si húsenica myslela, že svet skončil, stal sa z nej motýľ.
Zušľachťovanie bolesti
Príroda je tak dokonalá, že si hravo dovolí ukazovať aj svoje nedokonalosti. To je geniálna technika slobody ducha, vravím si. Ako však môžem preliečiť svoje bolesti na duši či fyzické zranenia, ktoré sú vidno a ktoré ma obmedzujú, a premeniť ich na niečo nádherné? Lipa ma učí ďalej:
Nejde ani o to, čo vidíš, ale ako to vidíš. Prečo by nejaká malá deformácia nemohla byť súčasťou tvojej krásy? Prečo by si mala stále chcieť byť bezchybná, či dokonalá? Veď aj chyby sú súčasťou tvojej dokonalosti a úplnosti. Poznáš metódu, ktorú vymysleli Japonci kedysi dávno ako súčasť wabi sabi a nazývajú ju kincugi? Je to starodávny spôsob opravy rozbitej keramiky, porcelánu a iných predmetov. Namiesto toho, aby sa rozbité kúsky porcelánu vyhodili, tí ktorí vidia krásu v jednoduchosti a obyčajnosti, ich citlivo pozbierajú, pomaly očistia, opracovávajú, obrúsia a spájajú dokopy ako puzzle. Následne jemne k sebe prilepia, škáry opracujú, vyhladia a na záver ich vyplnia práškovým zlatom. Rozbitú vázu, tanier, či misku tým vlastne uzdravia a navyše nedokonalosť spôsobenú prasknutím či rozbitím povýšia na originálnu krásu. Toto robíme aj my stromy.
Spomenula som si na dokument o jednej mladej Japonke, ktorá po rokoch náročného pracovného života ako manažérka v istej firme, odišla na prahu svojej hlbokej depresie a vyhorenia z mesta na vidiek. Impulzom pre ňu bola rozbitá miska, ktorú „náhodou“ našla vyhodenú v smetnom koši v kancelárii a v mysli jej zablesla myšlienka na metódu kincugi, ktorú nikdy nerobila, iba o nej kedysi dávno počula. Úplne sa identifikovala s tou vyhodenou nepotrebnou miskou v koši. Napadlo ju, že keď sa dá opraviť rozbitá miska, musí sa dať opraviť aj jej duša. Odišla na vidiek a začala opravovať rozbitú keramiku a tým liečila aj seba. Kincugi sa pre ňu stalo terapiou a z depresií a stavu vyhorenia sa sama vyliečila.
Celý proces kincugi trvá dlho a vyžaduje si bdelú pozornosť a trpezlivosť. Venovať toľko času, pozornosti a lásky niečomu, čo by bol niekto iný vyhodil do koša a vytvoriť z toho opäť niečo krásne a hodnotné, je naozaj čosi zásadné. Nedokonalosť je tu povýšená na cestu a na následnú krásu. Lipa ma ešte doplňuje:
Princípom metódy kincugi možno opravovať čokoľvek. Dokonca aj telo či dušu. Aj ty si môžeš rozbité kúsky svojej duše či tela citlivo pozbierať, pomaličky očistiť, opracovať a pospájať dokopy. Vyžaduje si to však tvoju plnú prítomnosť a veľkú trpezlivosť. Láskavú trpezlivosť, ktorá rozšíri tvoj vzťah k sebe o dimenziu absolútneho spojenia a porozumenia. Niektoré kúsky celku sú možno už nenávratne zničené, no tak, ako je pri kincugi chýbajúci článok misky vymodelovaný z novej hliny a citlivo vsadený do tvaru pôvodnej misky, tak aj ty môžeš obnoviť a doplniť niektoré zničené kúsky seba a zasadiť ich do celku. Potom trpezlivo všetky zvyšky opravy očistiť, škáry opracovať, vyhladiť a na záver, v poslednej fáze tie nedokonalosti „ozdobiť zlatom“. Nedokonalosť tým povýšiš na ozdobu, obyčajnosť na krásu. Celý takýto proces je o prijímaní seba a o prijímaní všetkého, čo život priniesol, a nakoniec o transformovaní na niečo nádherné. Čuang- c´ by k tomu ešte dodal:
Nechajte svoju myseľ túlať sa jednoduchosťou, spojte svojho ducha s rozľahlosťou, nasledujte veci také aké sú, a nevytvorte priestor pre osobné názory. Potom bude svet usporiadaný.
Počúvajúc túto starú lipu, ktorá dokázala svoje zranenie premeniť na nový pohľad a do svojej zdeformovanej formy naliať nesmiernu gráciu a prijatie, sa učím ceste sebauzdravenia a sebakultivácie. Učí ma aj schopnosti venovať čas niečomu, na čo väčšina modernej spoločnosti nemá čas. Učí ma hlbokej trpezlivosti.
Z knihy Múdrosť stromu
Ďalšie ukážky:
Krása pominuteľnosti
Prirodzenosť v jednoduchosti
Strom je majstrom konania v nekonaní
Čo robí strom v ťažkých časoch
Schopnosť pustiť a navrátiť sa